poviedka pre deti

Malinový hrdina
Zoberiem si vankúš. Zavriem dvere. Vleziem pod posteľ.
„Zvuková clona nasadená! Prepínam! Ochranný štít uzavretý. Prepínam! Raketa pripravená. Prepínam!“
Dnes však môj domáci úkryt nestačí. Aj tak počujem, ako mama kričí, počujem, ako oco kričí. Je čas na plán B. Vybieham z domu po únikovej ceste rovno do lesa. Najvyššia rýchlosť dosiahnutá! Ruky aj nohy mi lietajú vedľa tela. Z očí mi prší. Zapínam stierače. Prstom si ich zotieram. Zvýšim rýchlosť a vietor ich dosuší. Tentoraz bežím ďalej ako obvykle. Tieto stromy už nespoznávam. Objavujem novú lúku. Spomalím pri potôčiku. Nie, nesmiem sa báť, ja sa nebojím, ale oči ma neposlúchajú a znovu z nich prší. Dnes som počas kriku rodičov začul svoje meno trikrát. Zamyslím sa, čo som urobil, alebo neurobil. V škole som nič nevyviedol. Poznámku som neschytal a dokonca som dostal jednotku z matematiky. To som im však nestihol povedať. Výbuch kriku prišiel príliš skoro. Našťastie môj plán B ešte nikdy nezlyhal. Úniková skrýša za tichom do lesa. Dnes mám pocit, že som urobil rýchlostný rekord. Vytúžené ticho som našiel rýchlo. Po tichu čakám na uvítaciu pesničku od vtáčikov. Môj osobný koncert sa začal a ja sa k nim pridávam pískaním. Prehŕňam sa vysokou trávou a každú rukou pohladím.
Jéj, maliny! Snažím sa zameriavať na tie najväčšie. Mame urobím veľkú radosť. Jedna do úst, jedna do dlane. Sú obrovské, veľa sa mi ich do dlane nezmestí. Kam by som ich ešte mohol dať?
„Ahoj, Tomáš! Si na novej misii?“
Otočím sa za známym hlasom.
„Ahoj, ujo horár. Dnes mám misiu zásobovača. Mamine urobím radosť a možno ockovi napečie ten výborný malinový koláč, ktorý má tak rád.“
„Tak to je sladká misia. Idem na kontrolnú obhliadku hájovne a keď sa vrátim, zoberiem ťa naspäť. Myslím, že táto nádobka by bola ideálna na tvoju bohatú zbierku malín, mal som v nej svoju desiatu,“ ujo horár mi podáva nádobku. „Za polhodinu sa tu stretneme.“
„Dobre, ujo horár.“
Rýchlo sa vnorím do malín a pokračujem v zbieraní. Ponáram sa hlbšie do lesa. Pískaním si spríjemňujem zbieranie malín. Ako si jednu vkladám do úst, neďaleko počujem zvláštne zvuky. Ruka mi zamrzla v pohybe. Silno zavriem oči. Nebojím sa, nebojím. Uši nastaviť na najvyššiu citlivosť! Určite to vychádza spoza stromu. Znovu zapískam a konečne! Určite je to kňučanie, čo iné to môže byť? Kňučanie zosilnie. Ale stále nič nevidím. Čupnem si a obzerám sa okolo. Spoza stromu na mňa pozerajú maličké, hnedé, vystrašené oči.
„Ahoj!“ prihovorím sa potichu. Znovu zakňučí, ani sa nepohne. Hnedé očká a hnedá srsť. To musí byť psík! Je maličký. Hádam mi neublíži.
„Ahoj!“ poviem už istejším hlasom. „Mňa sa nemusíš báť.“ Posúvam sa k nemu bližšie a maličký psík sa ešte viac utiahne za strom. Prestávam sa hýbať. Nechcem ho ešte viac vystrašiť. Poznám ten pocit veľmi dobre. Sadnem si do trávy a začnem mu rozprávať, čo mi napadne. Rozprávam a rozprávam, ani si nevšimnem, že malý psík mi sedí pri nohách a krúti hlavičkou z jednej strany na druhú, akoby sa mi snažil porozumieť. Len jedným okom ho skontrolujem. Nepohnem sa, to by ho vyplašilo. Maličký sedí tesne pri mojej topánke. Všimnem si, že je spojený so stromom hnusným hnedým špagátom. Zahľadí sa na mňa smutnými očkami. Jedno očko má veľmi zvláštne, celé šedé. Možno to je jeho super schopnosť – super oko. Aj ja mám super okuliare, aby som mal super zrak.
„Kto ťa sem uviazal, takého super psa, ako si ty?“
Veľmi pomaly, tak aby som ho nevystrašil, ho pohladkám po hlave. Nepohne sa. Poškrabkám ho za veľkým uchom, mám pocit, že sa dokonca aj usmial. Alebo sa psy nesmejú? Možno ostatní nie, ale tento super pes áno.
Jednou rukou ho hladkám a druhou sa snažím rozviazať uzol na špagáte. Po chvíli sa mi to podarí. Maličký sa slobodne zatočí a zašteká.
„Nemáš za čo, kamarát. Určite si aj hladný.“
Vtom mi napadne, že vo vrecku mám zvyšok desiaty. Opatrne mu ho podávam. Nestihnem k nemu ani poriadne vystrieť ruku a už zmizne v jeho malých ústach.
„Haf.“ Pri jeho zaštekaní mierne nadskočím.
„Hlas máš mocný! To je určite tvoja druhá super schopnosť. Rád by som ti ešte dal, ale viac už nemám. No je tu neďaleko potôčik, určite si smädný.“ Chcem ho zdvihnúť na ruky, ale rozbehne sa preč. Zľaknem sa, že utečie. Ale zrazu zastane a pozerá na mňa. Pôjdem predsa len k tej vode a uvidím, či pôjde za mnou. Zrýchlim krok a maličký poskakuje za mnou. Odľahne mi. Už sme pri potoku. Bez strachu doň celý vlezie. Jazýček mu behá neskutočnou rýchlosťou.
„Ty si ale musel byť smädný.“
Ako pije, začnem ho umývať. Je celý od blata. Naberám vodu do dlaní a opatrne nalievam na srsť, ako keď mi mama umýva vlasy. Voda postupne zmýva blato a nakoniec odhalí veľkú ranu na jeho chrbte a ešte aj odreniny zo špagátu. Do očí sa mi tlačia slzy.
Psík zdvihne hlavu a zrazu taký mokrý, aký je, na mňa skočí. Ja neudržím rovnováhu a padnem do potoka. Psík mi vyoblizuje slzy. Jeho jazýček ma šteklí na tvári a rozosmeje ma. Prvýkrát aj psík zavrtí chvostíkom a zašteká. A znova sa zasmeje.
V diaľke začujem volanie. Obaja spozornieme.
„To bude asi ujo horár.“ Skontrolujem hodiny. „Prešvihol som časový limit!“
Rýchlo vstanem a zoberiem psíka na ruky. Psík zaklipká očami, cítim, že sa prestáva báť. Trasie sa od zimy a ja s ním. Trošku ho schovám do trička, ktoré je jediné suché z celého môjho oblečenia. Ale veľmi to nepomôže. Ešte sa zohnem pre maliny. Skoro som na ne zabudol! Zrýchlim krok. Super rýchlosť sa v čvachtajúcich topánkach nedá dosiahnuť. Moje meno sa ozýva lesom čoraz častejšie. Až teraz si uvedomím, že počujem niekoľko hlasov. Po niekoľkých minútach sa dostanem na lúku. Spoznávam hlas mamy aj oca. So strachom vykročím ich smerom. Stojí pri nich aj ujo horár. Dúfam, že sa na mňa veľmi nehnevajú. Mama ma zbadá ako prvá a rozbehne sa ku mne. Zostanem stáť a čakám na jej rekciu. Či spustí krik, ale hlavne, ako zareaguje na môjho nového kamoša.
„Tomáško, vďaka bohu. Kde si bol? Nevieš, koľko je hodín? Čo si taký mokrý, určite ti je zima!“
Oco ju rýchlo predbehne, asi mám rýchle nohy po ňom, kedysi bol výborným atlétom.
„Tak sme sa o teba báli,“ oco ma ide objať, no zarazí sa. Pozrie začudovane na psíka a potom na mňa. V ten istý okamih maličkého zbadá aj mama. S ocom si vymenia pohľady. Netuším, čo sa bude diať. Oco mi podáva bundu a mama zatiaľ milým hlasom povie:
„A ty si kto?“
Psík na ňu ustráchane hľadí a snaží sa čo najviac schovať do trička.
„Keď som dnes utekal do svojej tichej skrýše, našiel som ho priviazaného o strom. Pozrite, aký je doráňaný. A keď som ho priviedol k potoku, aby sa napil, tak som sa pošmykol a spadol som. Ale aha, koľko malín som našiel!“
Mama mi ich hneď vezme z ruky. Pohladká ma a na líce mi dá pusu. Napriek slzám, ktoré sa jej tlačia do očí, sa usmieva.
„Utekal si do tichej skrýše, Tomáško?“ čuduje sa mama.
„Váš syn má veľa super schopností. A jednou z nich je super sluch. Často počuje aj to, čo by malo ostať za zatvorenými dverami,“ milo sa usmeje na mamu ujo horár. Jej oči však zaleje búrka. Na pomoc jej príde oco. Každú jednu slzu jej zotrie z tváre a očami si povedia to, čomu rozumejú len oni dvaja. To je super schopnosť mojich rodičov. Dorozumievať sa aj bez slov. Oco sa obráti na mňa a obzerá si ma od hlavy po päty.
„Ty si náš malý veľký záchranár! Neublížil si si?“
„Nič mi nie je.“ Trošku mi od zimy drkocú zuby, ale oco mi povedal, že som záchranár. To ma hreje rovnako ako bozk od mamy.
Ujo horár sa zahľadí na psíka.
„Tomáš, dnes ťa slávnostne pasujem za svojho asistenta. Zachoval si sa ako hrdina! Psíkovi si zachránil život. Teraz ho treba poriadne ošetriť, ale určite bude v poriadku. Vyzerá, že je to ešte šteniatko. Podľa veľkosti labiek súdim, že to bude v dospelosti malý psík.“
Usmievam sa od ucha k uchu. Som hrdina a som asistent uja horára.
„Mami? Oci? Môžeme si ho nechať? Postarám sa o neho! Sľubujem! Prosíííím! Je to super pes a má aj super schopnosti ako ja! Super zrak, super rýchlosť, super hlas a určite ešte omnoho viac!“
Rodičia sa na seba s úsmevom pozrú. Oco znovu zareaguje ako prvý.
„Čo keby sme ho volali Lucky? Keď sa tak na teba pozerám, už dávno som ťa nevidel takého šťastného. Priniesol nám obrovské šťastie! Hlavne v tom, že sme ťa v poriadku našli. Trošku mokrého, ale hlavne, že našli.“
Vyskočím od šťastia a Luckymu nadskočia jeho veľké uši.
„Veru, Tomáško, hlavne, že sme ťa našli, už, prosím, neutekaj.“ Mama chytí oca za ruku a ich ruky sa spoja do jedinečnej skladačky. „Poďme domov, vy dvaja super hrdinovia. Ešte stihnem napiecť malinový koláč a zajtra zanesiete aj ujovi horárovi, za to, že nám pomohol ťa nájsť.“
„Júj, malinový koláč, ten mám najradšej,“ poteší sa oco.
„Tak teda zajtra, ujo horár! Budeme pátrať aj po srnčej rodinke. Lucky nám určite pomôže. Možno má aj super ňuch!“
„Zajtra, Tomáš, buďte obaja pripravení!“
„U nás doma sa ti bude veľmi páčiť, Lucky, uvidíš! Mama ma každú noc prikryje zázračnou perinou, ktorá chráni pred zlými snami,“ pošuškám mu do uška. „A na večeru si dáme malinový koláč. Máš rád malinový koláč?“
Lucky ma na súhlas oblizne.