Maya Sinay
Som manželka, matka, dcéra a sestra.
Zamestnaná na celý deň. Z toho len jedna časť dňa je platená. Druhá? Za ňu sú mi odmenou slová: Ľúbim ťa.
Bola som šťastné dieťa, najšťastnejšie s jedlom v ruke. V babičkinej záhrade, kde som začínala snívať. Môj prvý, veľký sen bol byť dobrou basketbalistkou. Či sa mi to podarilo? splnil? V osemnástich som sa zranila a musela som skončiť. Ale dovtedy sa mi celkom darilo. Zažila som úspechy aj pády. Za tie roky driny som však vďačná. Dali mi veľa. Priateľstvá, ktoré trvajú dodnes. Basketbal spájal našu rodinu, ocino pri každom kroku stál pri mne a sestre, ktorá tiež hrala basket, a mamina bola náš najhlučnejší fanúšik. Vďaka basketbalu som stretla aj svojho manžela, teraz už tiež bývalého basketbalistu. A asi vás neprekvapí, keď poviem, že aj starší syn hrá basketbal. Ten mladší sa ešte len hľadá. Obdivujem ho za to. Nedá sa ničím ovplyvniť. Sám sa chce rozhodnúť, čím sa stane.
Vďaka drine pri basketbale som sa naučila prekonávať hranice. Tam, kde by iní možno skončili, ja som išla ďalej. Nevzdávam sa ľahko. Niekedy je to aj na škodu. Nedám telu oddýchnuť. Ale nebojte sa, ono sa potom ohlási. A položí ma do postele.
Môj druhý sen bol stať sa kuchárkou. Ten sa mi nesplnil. Kuchtím iba doma. Nasledovala som moju maminu a stala som sa ekonómkou. Asi to tak proste malo byť… Pracujem v rodinnej firme a moje pracovné zaradenie je ťažké špecifikovať. Robím všetko, čo je potrebné, aby firma prosperovala.
Moje vnútro sa však stále hľadá. Stále musím, niečo vymýšľať a kráčať vpred. Bavilo ma masírovať, tak som si, len tak pre seba, urobila masérsky kurz. Samozrejme, neživím sa tým a vlastne aj málokto o tom vie.
Jedným z mojich snov bolo mať vlastnú reštauráciu. Keď už som sa nestala kuchárkou… Tak som sa dostala k našej Chate Lubetha a z minúty na minútu som sa ocitla v mne úplne neznámej oblasti cestovného ruchu. A práve tu mi pomohlo, že sa ľahko nevzdávam. Pamätám si, ako ma ocino šťastne objal a povedal mi: „Budeš riadiť hotel.“ Prišlo mi zle. Zo strachu. Nič som o tom nevedela. Ale mám, čo som chcela. Niekedy si treba sny dobre premyslieť. Ale, nakoniec to ide.
Píšem, odkedy sa pamätám. Stále niečo, ale prevažne to boli básne a neskôr príbehy. Mojím fanúšikom, asi jediným, čo sa týka básní, bola moja babka. Keď odišla do nebeského hľadiska, moje písanie odišlo s ňou. Príbehy som písala sem tam pre svoju romantickú dušu a pre svoju ségru.
Od Chaty Lubetha som sa dostala ku Krajine Lubetha a späť k mojim basketbalovým koreňom. Stretla som bývalú spoluhráčku Zuzku a kolektívne sme si zahrali na začiatku len zábavnú hru písania príbehu, ale napokon sme napísali knihu pre deti Krajina Lubetha. Moja predstava o vydaní knihy bola diametrálne odlišná od…
A tak som sa od písania prepracovala k vlastnému vydavateľstvu. Prišli prekážky, ale nezastavili ma. Dala som si cieľ, že sa to podarí a podarilo sa.
Popri písaní rozprávkovej knižky a vďaka povzbudeniu od Zuzky, som sa rozhodla vrátiť k písaniu a napísať romantický príbeh. Na začiatku to bol len maličký sen, bála som sa ho aj vysloviť. Vydať vlastný román! Príbeh však vznikol a s povzbudením sestry som sa odhodlala poslať rukopis editorke Soni Borušovičovej.
Na prvé stretnutie s ňou som išla ako na skúšku na výške. Oporu mi robil manžel, môj stály sprievodca. Srdce mi bilo a potom to prišlo. Je to dobré, bude to dobrá knižka. Priznám sa, presné slová si ani nepamätám. Na chvíľu som ohluchla a prestala dýchať… Keď som od Soni odchádzala, ani som netušila, kde nás naša spolupráca posunie. Aj vďaka nej vznikla Biela séria. Namotivovala ma a písanie išlo samé. Smiala som sa pri písaní, plakala som, zamilovala som sa. A presne toto by som chcela, aby moji čitatelia prežili príbeh spolu s mojimi postavami. Aby zhltli knihu na jeden dych a cítili sa na chvíľu ako v inom svete.
Prečo pseudonym Sinay? Odpoveď na túto otázku som vedela už ako dieťa. Rodné meno mojej druhej babičky bolo Sinay. Vždy som vedela, že raz to bude môj pseudonym, len som netušila v akej oblasti. Takže romantickú literatúru píšem pod pseudonymom, ktorý ním vlastne ani nie je. A rozprávky pod priezviskami Papačová – čo je moje rodné meno a keďže môj ocino nemal brata ani syna, chcem, aby sa na to meno nezabudlo – a Cabanová, meno môjho manžela a mojich detí.
Môj život bol a je dosť pestrý, takže aj situácie, ktoré opisujem v knihách a ktoré sa vám možno budú zdať absurdné, sa napodiv stali mne alebo mne blízkym osobám. Samozrejme, moje romány nie sú doslova skutočné príbehy. Je v nich moja fantázia, niečo z mojich zážitkov a najmä kus zo mňa.
Kde ma moja cesta zaveje? Netuším. Snívam a verím, že sny sa splnia. Verím, že som na správnej ceste a dokážem zvládnuť každú, aj neľahkú prekážku. Pracujem naplno a verím, že moja práca prinesie ľuďom radosť alebo im aj inak pomôže. Preto vznikol aj projekt Krajina Lubetha, o ktorom sa viac môžete dočítať tu: